Život Prešova
online
online
Martin Bútora: Kríza je príležitosťou na rast
27.01.2004 Celý región
Dámy a páni,\r\n\r\nVeľakrát sme v poslednom čase počuli, že sa tohto roku pred nami otvorila nová kapitola v našich dejinách. Na prahu tohto míľnika sa však Slo...Dámy a páni,
Veľakrát sme v poslednom čase počuli, že sa tohto roku pred nami otvorila nová kapitola v našich dejinách. Na prahu tohto míľnika sa však Slovensko ocitlo v zvláštnej, paradoxnej situácii: zažíva súčasne úspech i krízu.
Ide o tvrdo vybojovaný, doslova vydretý úspech. Museli sme dobiehať mnoho zameškaného, urýchliť tempo zmien a požadovať obete od verejnosti. Ľudia na Slovensku tento test úspešne zvládli.
Pokiaľ ide o krízu, prejavuje sa predovšetkým krízou dôvery občanov k rozbehnutým reformám a k ich čelným predstaviteľom. Jej súčasťou je aj nadmerné presadzovanie skupinových a straníckych záujmov na úkor celku. Najnovším výrazom tejto krízy je volanie po predčasných voľbách. K jej sprievodným znakom patrí nervozita v spoločnosti, pocity roztrpčenia a zlyhávania.
Aby sme mohli oba tieto javy - krízu i úspech - lepšie reflektovať, potrebujeme, domnievam sa, obzrieť sa aj dozadu. Dovoľte preto ponúknuť perspektívu, ktorá nám to umožní.
Predovšetkým sa pristavme pri tohoročnom historickom míľniku, ku ktorému dospejeme v pätnástom roku slobody a po vyše desaťročí štátnej samostatnosti. Čo v skutočnosti tento zlomový bod znamená?
Slovensko sa stáva politickou súčasťou Západu. Prestávame koketovať s neutralitou, s teóriou „ mostov“ , prestávame byť „ čiernou dierou“ či „ šedou zónou“ . Vstupujeme do európskeho politického a ekonomického priestoru dobrovoľne: nik nám to nenariadil, nik nás doňho násilne nezačlenil, nijaké impérium nás k sebe nepripojilo, za týmto rozhodnutím stála veľká väčšina domácich politických síl a bolo potvrdené vo všeľudovom hlasovaní - čo je nebývalý úkaz v celých našich doterajších dejinách. Stávame sa súčasťou nadnárodného celku, ktorého úloha v globálnom svete pravdepodobne vzrastie. Je to zmena zásadná a záväzná, je to zmena civilizačná.
Slovensko vstupuje do európskeho spoločenstva ako krajina, ktorá sa učí byť slobodná, demokratická a zodpovedná, ktorá v neuveriteľne krátkom čase veľa dosiahla, veľa sa naučila a veľa sa o sebe dozvedela. Ako poznamenal filozof František Novosád, “ otázky, ktoré sa u iných národov kládli po sebe, v slede niekoľkých generácií, sa u nás kladú všetky naraz“ . Mnohé problémy sa museli riešiť naraz, v zhlukoch. Keďže však obdobie skutočnej slobody trvalo zatiaľ prikrátko, sme zároveň krajinou, ktorá ešte stále samú seba dostatočne nepozná, najmä v tom zmysle, že nemala možnosť prejaviť svoje kapacity, svoj potenciál, svoj talent.
Od pádu komunizmu sme ušli hodný kus cesty v prekonaní niekoľkých neblahých dedičstiev minulosti. Museli sme sa vyrovnávať s nevhodnou formou modernizácie za predchádzajúceho režimu a dodnes sme krajinou doposiaľ neukončenej modernizácie.
Boli sme opakovane vystavení pomerom, ktoré likvidovali naše národné elity. Úsilie prežiť za každú cenu sprízemňovalo naše snaženia: výsledkom bolo, ako o tom výstižne písal historik Ľubomír Lipták, že sme reagovali raz politickým oportunizmom, inokedy jánošíkovským radikalizmom.
Viedli sme dlhé spory o tom, kam patríme. Kultúrne sme po stáročia patrili k Západu, geograficky sa nachádzame niekde v strede Európy, politicky i duchovne sme sa občas upierali a utiekali na Východ. Slúžili sme ako historická hranica tej Európy, ktorá bola dedičkou gréckej filozofie, rímskeho práva a židovsko-kresťanského náboženstva. A mentálne sme žili, neraz živorili, na periférii, na okraji: „ centrum“ zvyklo pre nás byť „ niekde inde“ .
Osobitne trpké je dedičstvo nesamosprávnosti na rôznych úrovniach spoločenského života, od malých jednotiek až po štát. Aj preto sme nadobudli ambivalentný vzťah k štátu: na jednej strane máme voči nemu veľké očakávania, na druhej strane si štát veľmi nevážime, nie sme naň hrdí, nebudujeme ho ako náš štát. Podľa nedávneho výskumu Inštitútu pre verejné otázky iba 49% našich občanov má pocit, že môžu byť hrdí na to, čo Slovensko dosiahlo za prvých 10 rokov svojej samostatnosti, kým 43% si myslí skôr opak. Až 49% s nevie vybaviť nijakú konkrétnu udalosť, pri ktorej mali pocit hrdosti na svoju vlasť. Čísla z výskumu ako tento sú neúprosné: keby sme nemali svojich „ zlatých“ a neskôr „ bronzových“ chlapcov s hokejkami, ľudia na Slovensku by našli ešte menej dôvodov na hrdosť.
Z mnohých príčin sa v nás zakorenil sklon k sebapodceňovaniu, k porazenectvu, k menejcennosti. Slovensko má priveľa skúseností so svojimi porážkami a obeťami, menej s víťazstvami a ziskami. Keď sa prejdeme po Bratislave, nachádzame mnohé pamätníky venované našim obetiam. Návštevník pristáva na Letisku M. R. Štefánika, ktorý sa nedožil služby v oslobodenej vlasti. Prichádza do stredu mesta na Námestie Slovenského národného povstania, brutálne potlačeného nacistami. Neďaleko je pamätník obetiam Holokaustu nachádzajúci sa blízko katedrály Sv. Martina, ktorá by mohla veľa rozprávať o prenasledovaní katolíkov komunistickým režimom. A kto sa vydá hore smerom k Hradu, príde na námestie Alexandra Dubčeka, vodcu pokusu o liberalizáciu socializmu, potlačeného sovietskymi tankami v Auguste 1968.
Sme skvelí v pripamätúvaní si našich porážok a strát. Teraz, keď sa slovenská hviezdička objaví na európskej zástave a keď sa namiesto „ de facto“ spojencov stávame skutočnými členmi Aliancie, je však čas myslieť inak: nevnímať seba iba ako neúspešné obete, ale aj ako takých, čo niečo dokážu, čo môžu mať úspech.
Vidím desať tém, nad ktorými sa pri takejto príležitosti hodno zamyslieť.
Po prvé, mali by sme väčšmi oceniť a kultivovať našu schopnosť sebaučenia. Po zložitých peripetiách, ktorými Slovensko prechádzalo v prvých piatich rokoch od rozdelenia ČSFR, keď spisovateľ Milan Šútovec oprávnene konštatoval, že „ Slovenskú republiku treba založiť znova“ , nasledovali roky úsilia o to, aby Slovensko začalo mať v duchu jeho slov z rokoch 1997-98 „ hlavu a pätu“ . Nenahovárajme si, že kvalitatívny skok, ktorý opäť včlenil našu krajinu, takmer odpisovaného „ devianta od stredoeurópskeho modelu tranzície“ , do priestoru višegrádskej štvorky, bol čímsi samozrejmým. Naopak, bol to práve húževnatý zápas o prekonanie rizika neliberálnej demokracie, o presadenie ekonomických reforiem, o zahranično-politické zakotvenie v demokratickej Európe, vďaka ktorému začal novozaložený štát postupne nadobúdať zmysel svojej existencie.
Ešte v roku 1995 sa o Slovensku zahraničná tlač písala dosť nelichotivo. Frankfurter Allgemeine Zeitung konštatovali „ Likvidáciu deľby moci“ , Die Weltwoche pripomínali, že „ Polodiktátorov Európa nepotrebuje“ . A článok v denníku New York Times“ ešte v roku 1997 vyšiel s nadpisom „ Hodiny na Slovensku sú natiahnuté naspäť“ .
Neverili nám, ale my sme dokázali. To značí, že máme celkom slušne rozvinutú schopnosť sebaučenia. Mimochodom, v minulom storočí sme ju už raz prejavili, keď sme v konečnom dôsledku odmietli režim vojnového slovenského štátu v Povstaní. Nemusíme sa báť, máme na to, aby sme zvládli veľké, celonárodné výzvy - či už sa týkajú reforiem alebo nášho vstupu do Európskej únie.
Po druhé, musíme rešpektovať fakt, že tradičná „ slovenská otázka“ dostáva nový, európsky rozmer, stáva sa otázkou európskou.
To neznamená, že odteraz bude za nás naše problémy riešiť Európa; nik sa o nás nezačne nijako špeciálne zvonka starať. To skôr znamená, že čokoľvek urobíme, bude mať svoj dopad aj v širšom spoločenstve, ktorého sa staneme súčasťou. Zaujmeme, ba možno zažiarime svojimi úspechmi, nezaujmeme, ba znechutíme svojou malosťou, provincionálnosťou, hlúposťou. Čokoľvek urobíme, bude a ostane naším dielom, ibaže to bude tvoriť aj tehličku európskeho domu - buď solídnu a trvanlivú, alebo takú, ktorá čoskoro spráchnivie.
Európska politika sa stane domácou agendou, väčšmi ako teraz bude aj politickou arénou. Stále viac budeme nútení uvažovať o Slovensku ako o súčasti väčších celkov a globálneho sveta. To všetko sú zlomové momenty a je iba prirodzené, že pre niektoré prostredia slovenskej spoločnosti znamenajú to, čo sociologička Oľga Gyárfášová pomenovala ako “ nečakaný prievan z otvorenia dverí” .
Keď sa stávame súčasťou európskeho nadnárodného celku, musíme zároveň realisticky vidieť jeho problémy. Pretrvávajúci silný sociálny štát, ktorý si vyžaduje reformy; určitá únava z demokracie; nedostatok veľkých osobností z éry Schumana, de Gaulla či Adenauera; vnútorné spory o povahu Únie; úmorná bruselská byrokracia; neschopnosť dohodnúť sa bezpečnostnej a zahraničnej politike; spory so Spojenými štátmi a ohrozenie atlantickej spolupráce; nové hrozby v podobe medzinárodného terorizmu - to všetko a mnohé ďalšie, menšie i väčšie problémy nám pripomínajú, že nevstupujeme do nijakého raja.
Svojím spôsobom to nie je nič nové, pretože slovo „ kríza“ už tradične patrí k najfrekventovanejším v intelektuálnom diskurze Západu. Nové pre nás je však to, že sa stávame súčasťou tohto priestoru a môžeme ho spoločne tvarovať, ovplyvňovať, meniť.
Po tretie, musíme si postupne ujasniť, čo vlastne chceme týmto tvarovaním dosiahnuť. Akej podobe Európy dávame prednosť, aká viac vyhovuje našim predstavám?
Je dôležité vystupovať v tomto zoskupení sebavedome a zároveň realisticky. Môžeme byť hrdí na to, že sme my svoje kritériá splnili, a zároveň musíme byť kritickí voči skutočnosti, že niektoré veľké krajiny samy neplnia pravidlá dodržiavania Paktu stability a rastu. Musíme si dobre zvážiť, či a nakoľko chceme postupovať v koordinácii s krajinami, v ktorých potrebné štrukturálne reformy zaostávajú.
Musíme si dobre zvážiť nielen to, čo chceme v únii presadzovať, ale aj s kým to chceme presadzovať a prečo sa takto rozhodujeme. Nestačí iba konštatovať, že Slovensko ako malá krajina sa musí správať pragmaticky; treba vedieť, v mene čoho sa takýto pragmatizmus uskutočňuje. Ak sme napríklad presvedčení, že nechceme nijaký byrokratický superštát - a ja verím, že toto je presvedčenie väčšiny - musíme hľadať spojencov podľa tohto kľúča. A ak sa rozhodneme pre niečo, čo naozaj budeme považovať za dôležité, musíme na tom trvať, musíme za to zabojovať.
Jedným z takýchto princípov by mohlo byť úsilie o to, aby Európa a Amerika našli spoločnú reč. Aj od nás bude závisieť, či sa v bezpečnostnej a zahraničnej politike EÚ bude kultivovať strategické myslenie zamerané na hľadanie dohody a spolupráce so Spojenými štátmi. No nejde iba o bezpečnostný rozmer. Spojenectvo s Amerikou je aj partnerstvom s tou časťou amerického dedičstva, ktorú predstavuje duch slobody, podnikavosti, spoliehania sa na vlastné sily, duch občianskeho združovania zdola, duch vzdialený nadmerne rozbujnenému silnému štátu, ako ho poznáme z Európy. Skutky inšpirované týmto duchom priniesli svoje plody aj u nás na Slovensku a možno očakávať, že práve ony by mohli byť jedným z našich príspevkov do európskej pokladnice.
Napokon, aj keď vstupujeme do širšieho celku, nemalo by oslabnúť úsilie o kultiváciu konceptu slovenského národa ako politického národa, v ktorom majú svoje miesto nielen Slováci, ale aj Maďari, Rusíni, Rómovia, Česi a príslušníci ďalších národnostných menšín. Potrebujeme nielen hľadať svoje miesto v Európe, ale aj budovať náš vlastný štát v duchu ústavného vlastenectva.
Po štvrté, tak ako musíme pamätať na európsky rozmer nášho konania smerom navonok, v našich domácich záležitostiach by sme mali väčšmi dbať na záujem celku než na záujem parciálny či skupinový. Pre našu politickú scénu sa totiž stala príznačná rozbujnená partitokracia, miestami priam rozparcelovanie verejného priestoru medzi politické strany, ktoré v dosahovaní svojich cieľov i vo svojej personálnej politike občas uplatňujú klientelistické praktiky. Ani silnejúca kritika médií a roztrpčenie verejnosti neodradzuje niektorých politikov od toho, aby sa uchyľovali ku korupcii a „ obchodom“ , ktoré väčšmi sledujú vzájomnú výhodnosť pre jednotlivé politické strany, ako širší verejný záujem. Áno, politika je aj umením kompromisov; často však nedovidíme na hodnoty, v mene ktorých sa tieto kompromisy robia.
Jeden z najsmutnejších dôsledkov takýchto praktík je presvedčenie širokej verejnosti, že tento atribút politickej kultúry, ktorý prívrženci strán dnešnej vládnej koalície pripisovali ešte pred pár rokmi skôr nositeľom moci spred volieb v roku 1998, je vlastný skoro všetkým politikom. Presvedčenie nebezpečnejšie o to väčšmi, že podnecuje aj radových občanov, aby sami nedbali na princípy etického správania. Úzkoprsé stranícke videnie sa odráža aj v problémoch pri obsadzovaní dôležitých verejných postov. Motivácia pre takéto kroky môže byť rôzna: raz je to presvedčenie, že daný kandidát hladko vyhrá, inokedy stojí v pozadí taktický kalkul: ten „ náš“ to síce zrejme nemôže vyhrať, máme tam však niekoho za nás v talóne, a môžeme z toho urobiť dobrý obchod. Bohužiaľ, nejedni činitelia pôsobiaci v straníckych aparátoch sú presvedčení, že takto je to správne, že to je jediný možný postup a na akúkoľvek kritiku reagujú s popudenou nevôľou. Naproti tomu väčšina ľudí takýto stav odsudzuje a volá po náprave.
Nálady verejnosti sa odzrkadľujú v poklese podpory vládnej koalície. Všimnime si pri tejto príležitosti, čo sa deje v niektorých postkomunistických krajinách. Nemali by sme podceňovať prehry reformistov, príťažlivosť demagogického populizmu, oživovanie extrémistických síl a ďalšie negatívne javy v krajinách ako Rusko, Srbsko a sčasti i Chorvátsko. Je pravda, že politický rámec Európskej únie sťažuje nedemokratické recidívy v členských krajinách. Ak by sme si však mali hypoteticky predstaviť Slovensko v EÚ s vládou obdobného typu, akú sme mali v rokoch 1994-98 (povedzme aj vrátane prezidenta, ktorý by pochádzal z týchto kruhov), boli by sme v utváraní budúcej podoby Európy odsunutí na vedľajšiu koľaj, naše slovo by malo podstatne menšiu váhu. Samozrejme, nejde ani tak o Európu: ide v prvom rade o nás, o naše pomery doma.
Po piate, verím, že domáce pomery sa môžu zlepšiť, ak zotrváme v reformách, ak sa budú uskutočňované reformy priebežne vyhodnocovať a v prípade potreby korigovať a ak sa zlepší komunikácia s verejnosťou.
Akoby sme boli postihnutí zvláštnou slepotou: prehliadame evidentné úspechy a zároveň nevidíme ruku, ktorá volá o pomoc, aj keď si ju zaslúži. Potrebujeme otvoriť oči.
V zásade som presvedčený, že pokračovanie reforiem je schodnou cestou. Momentálne bolestné prežívanie tohto procesu by nám nemalo brániť vidieť, že základné ekonomické reformy už boli na Slovensku vcelku úspešne realizované. Dnes sa nachádzame vo fáze reforiem, ktoré sú omnoho zložitejšie a to odborne, aj politicky. Pri väčšine z nich, ako pripomína ekonóm Eugen Jurzyca, nejde ani tak o reformy ideologické, ale o reformy, „ ktorých cieľ je zavedenie poriadku a ktoré teda mohli byť realizované pravicovou, ale aj ľavicovou vládou. Nejde prevažne o zníženie prerozdeľovania od bohatých k chudobným, ale od špekulujúcich k pracujúcim. “ Až potom nastane fáza, hovorí Jurzyca, v ktorej budeme musieť ako spoločnosť rozhodnúť, akú mieru prerozdelenia medzi bohatými a chudobnými si želáme.
Podarilo sa odštartovať kľúčové a náročné reformy, ktoré majú šancu, aby časom priniesli pozitívny výsledok. Avšak kým v zahraničí sme si napríklad za schválenie daňovej reformy vyslúžili rešpekt, na Slovensku - a to najmä v jeho zaostávajúcich regiónoch - málokto verí, že pred nich nový ekonomický „ tiger“ skutočne položí korisť. Reformátori sa teda musia väčšmi usilovať získavať spojencov aj doma, lepšie komunikovať s občanmi.
Ľudia napríklad vnímajú a oceňujú reformy v oblasti polície. Panuje tiež dosť široká zhoda na tom, že treba pokročiť vo vymožiteľnosti práva, skrátiť a urýchliť súdne a správne konania, znížiť korupciu sudcov a vytvoriť záruky ich funkčnej nezávislosti, skvalitniť tvorbu právnych predpisov na všetkých úrovniach a pod.
Existujú však oblasti, napríklad zdravotníctvo, kde o uskutočňovaných reformách nepanuje širší spoločenský konsenzus a kde sa reformátorom menej darí presvedčiť ľudí o tom, že navrhované opatrenia sú nevyhnuté a že sa robia správne.
Samozrejme, nejde len o komunikáciu. Nezávislí ekonómovia upozorňujú na to, že reformné kroky bude treba dolaďovať, kriticky vyhodnocovať ich efekty, sledovať ich nezamýšľané efekty, a ak sa dopad na niektoré skupiny obyvateľstva ukáže ako neúnosne vysoký, bude treba nájsť spôsob jeho zmiernenia.
Po šieste, pri tom všetkom by sa v čo najväčšej miere malo pamätať na súčasné uplatňovanie princípu solidarity. Dobrá spoločnosť je taká, kde silní a schopní nie sú obmedzovaní vo svojich možnostiach dosahovať úspech pre seba a pre celok a kde slabí cítia solidaritu spoločnosti, kde sa dbá na ľudskú dôstojnosť, kde súcit, empatia a porozumenie nie sú prázdne slová. K utváraniu dôstojnejších podmienok života pre znevýhodnené skupiny obyvateľstva, či už ide o starých ľudí a sociálne slabých občanov, o rómsku populáciu alebo o zdravotne postihnutých, môžu prispievať aj neštátne inštitúcie. Máme sa o čo oprieť, máme pozoruhodné tradície charity, živej lásky a dobročinnosti. Tu je žiadúca spolupráca všetkých cirkví na širšom ekumenickom základe.
Považujem tiež za užitočné, aby politici a ďalšie osobnosti verejného života zrozumiteľným a dôveryhodným spôsobom reformy vysvetľovali verejnosti. Kým teda nemáme dostatočne rozvinutú „ pedagogiku“ nevyhnutnosti reforiem, sú to práve politici a verejné celebrity, na kom leží ťarcha zodpovednosti za to, aby sa ľudia u nás lepšie chápali základné pravidlá moderného sveta.
Ak naopak opozícia reformy kritizuje, mala by, myslím, zreteľnejšie formulovať svoje predstavy nielen o tom, čo chce zmeniť, ale aj ako to chce zmeniť. Nijaká kvalitná ucelená alternatíva, ktorá by s disponibilnými prostriedkami ukázala cestu vpred, však zatiaľ nebola predložená a v tomto zmysle volanie po predčasných voľbách neponúka riešenia, ktoré by mohli priniesť okamžitý a udržateľný nárast zamestnanosti a prosperity.
Dovoľte byť v tejto súvislosti trochu osobný: málokto plnil túto „ osvetovú“ úlohu tak vrchovato ako jedinečná dvojica slovenských humoristov, Lasicu a Satinského. “ Slovákom - písal Satinský - chýba jedna či dve generácie hrdých občanov so západným vzdelaním, znalosťou svetových rečí a trhového hospodárstva, ktorá by im vytrhla klinec z päty. Milovať vlasť v Hnúšti, Snine alebo v Mičinej - to nám nepomôže. Doma sa nenaučíme ani anglicky, ani pracovať, ani točiť peniaze. V najlepšom prípade môže zdolať Kľak, Pipítku, Kykulu, ale to nám z ťapákovštiny nepomôže. Záchrana je v tých, čo pôjdu von, alebo sa vonku narodia a vrátia sa na rodnú postať. Pokiaľ Slovák nepochopí, že štát mu nemôže robiť mecenáša, pretože jednoducho na to nemá, dovtedy sa budeme hádať o ničom. “
Po siedme, dôležitou súčasťou reforiem je pokračujúca decentralizácia. Obce a župy - síce bolestne, ale predsa - zvládajú nové úlohy a riešia to, čo štát doteraz nedokázal. Odštátnením sa zmenili majetkové pomery, dnes už tvoria výdavky samosprávy viac ako 30% výdavkov štátneho rozpočtu. Veľa zamestnancov prešlo od štátu do samosprávy, zariadenia v školstve, zdravotníctve, sociálnych veciach, kultúre získavajú právnu subjektivitu, postupne sa prechádza od kolektívnej zodpovednosti k individuálnej.
Samozrejme, tento proces nepostupuje automaticky. Občan je formálne nositeľom štátnej moci, na druhej strane má ešte stále málo príležitostí hovoriť do správy vecí verejných. Nedávne rozhodnutie o takmer 300 politických nominantoch na prednostov špecializovaných úradov potvrdilo vplyv straníckych politických štruktúr. Nepokladám to za šťastné riešenie: odpolitizovaná štátna správa s obmedzeným počtom politických nominantov by mohla z hľadiska zapojenia občanov do spravovania daného územia dlhodobo priniesť väčší osoh.
Ak sa má ľuďom v čo najväčšej miere prinavrátiť možnosť rozhodovať o svojej prítomnosti a budúcnosti, treba im dať nielen zodpovednosť, ale aj nástroje. To znamená skutočné prenesenie kompetencií, teda aj financií, čo bohužiaľ dodnes ostáva nedoriešenou úlohou.
Pravda, fiškálna decentralizácia si okrem dobrých pravidiel vyžaduje tiež isté morálne postoje, t.j. zodpovedný prístup k „ peniazom niekoho iného“ a vysokú úroveň „ verejnej čestnosti“ . Najhoršie by bolo, ako hovorí Eugen Jurzyca, keby verejnosť prišla k záveru, že všetka zmena znamená vlastne iba decentralizáciu korupcie a šafárenia s peniazmi daňových poplatníkov.
Po ôsme, považujem za dôležité vynakladať viac úsilia na zmiernenie regionálnych rozdielov, ktoré pre občanov časti krajiny vytvárajú bezvýchodiskové bludné kruhy.
Spája sa tu súčasne niekoľko javov. V slabšie rozvinutých častiach Slovenska s históriou marginalizácie a zaostávania pozorujeme tendencie k úpadku regiónu, obavy z obmedzenosti životných šancí, z prepletenosti skorumpovaných štruktúr. „ Kto len môže, odtiaľto uteká“ ; zaznieva žiaľ na primnohých miestach Slovenska.
Prepadanie sa niektorých častí Slovenska do bludného kruhu ekonomického zaostávania a sociálneho úpadku nielenže ohrozuje dôstojnosť ľudí, ale môže aj závažne ohroziť kohéziu celej spoločnosti. Vzniká pocit, že hlavné mesto na regióny nepamätá. V niektorých miestach Slovenska zatrpknutosť voči Bratislave vari nikdy nebola taká veľká ako dnes.
Inteligentné samosprávy, posilnené fiškálnou decentralizáciou, preto hľadajú vlastné cesty na riešenie, združujú svoje sily, prizývajú k spolupráci iných. Prepojenie autonómnej samosprávy a ďalších dôležitých aktérov (podnikateľov, občianskych organizácií, vzdelávacích inštitúcií, cirkví a lokálnych médií) sa v prirodzených regiónoch môže stať zdrojom zlepšenia a výhľadovo aj garanciou trvalejšej udržateľnosti rozvoja miestnej komunity.
Po deviate, Slovensko na prahu integrácie do EÚ a NATO predstavuje výrazne pestrejšiu spoločnosť ako na konci 80. rokov. Životné štýly jednotlivých skupín obyvateľstva sa pluralizujú, čo má základ v heterogénnosti skupinových systémov hodnôt. Popri autoritársko- demokratickom štiepení spoločnosti, ktoré formovalo politický vývoj v 90. rokoch a popri profilácii na osi ľavica-pravica sa nedávno dostal do popredia hodnotový spor medzi liberálnejším a konzervatívnejším videním sveta. Intenzívna rozprava o interrupčnom zákone či o role cirkvi v spoločnosti naznačila, že Slovensko začína vážne diskutovať o civilizačných otázkach. Dialógy takéhoto druhu musia pokračovať aj po našom vstupe do EÚ, pretože sú to naše vnútorné, slovenské dialógy.
Dôležité však nebudú iba ideové a hodnotové spory, ale aj hľadanie konkrétnych ciest na tvorbu dôstojnejších podmienok pre život. Pôjde napríklad aj o to, či sa dokážeme inšpirovať zahraničnými skúsenosťami pri odstraňovaní rôznych „ múrov“ , pri zvyšovaní spoločenskej citlivosti voči špecifickým skupinám obyvateľstva, akými sú napríklad starší ľudia či ľudia so zdravotným postihnutím, ale trebárs aj ženy alebo mimoriadne talentované deti. Bolo smutné počuť od obyvateľov istej obce, že u nich nechcú mať hospic. “ Blízkosť s miestnou školou by mohla mať negatívny psychický vplyv na malých školákov, ” tvrdili v petícii, ktorú spísali proti umiestneniu tohto zariadenia. Na tomto príklade vidno, akým zásadným spôsobom budeme musieť zmeniť svoj postoj k starším a starým ľuďom a k ich miestu v našej starnúcej spoločnosti. Zatiaľ sme na to nepripravení.
Osobitne ťaživé je položenie Rómov, ktorí ťažko nachádzajú vo väčšinovej spoločnosti uplatnenie. Ide o vážny spoločenský problém, podľa sociológa Michala Vašečku možno o „ najväčšiu civilizačnú výzvu“ pre Slovensko. Keďže sociálna exklúzia a marginalizácia Rómov sa prehlbujú, bez ohľadu na eventuálne zlepšovanie ekonomickej situácie na Slovensku sa „ nožnice” medzi majoritou a Rómami budú naďalej otvárať. Nepriaznivé trendy týkajúce sa Rómov však môžu byť zmenené, ak budú podporené osvietenou politikou.
Na zmiernenie existujúcej diskriminácie nielen Rómov, ale aj ďalších znevýhodnených osôb, poslúži prijatie zákona o rovnakom zaobchádzaní, ktorý má vláda zakrátko schváliť. Verím, že táto antidiskriminačná legislatíva sa čoskoro stane súčasťou nášho právneho poriadku.
Západné krajiny majú početné skúsenosti so zapájaním ľudí do účasti na verejnom živote. Majú k dispozícii bohatý repertoár nástrojov na zlepšovanie verejnej služby, vrátane vzdelávania verejných zamestnancov a zavádzania informačnej spoločnosti. Našli spôsoby a prostriedky, ako podstatne skvalitniť vzdelávanie mladých ľudí. To všetko v konečnom dôsledku môže obohatiť aj naše schopnosti riešiť nakopené problémy.
Zlepšovanie kvality života súvisí s celým radom ďalších rôznych tém, ako je napríklad vzťah ku krajine, citlivosť voči životnému prostrediu, morálne oceňovanie a zverejňovanie skutkov filantropie, charity a nezištnej pomoci iným, kultivácia historického dedičstva, vyrovnávanie sa s minulosťou. Vzťah k okoliu by mal byť súčasťou nášho hodnotového systému: to platí tak pre ochranu prírody, ako aj pre ochranu kultúrnych pamiatok, tradícií a životného prostredia vôbec.
V mnohých týchto oblastiach sa popri štátnych inštitúciách osvedčili zručnosti, skúsenosti a elán občianskych organizácií. Tie dnes neprežívajú ľahké obdobie, hľadajú spôsoby svojej trvalejšej udržateľnosti. Časť z nich sa môže úspešne uplatniť ako partner štátu v oblasti poskytovania služieb, kde iba treba, aby sa pre ne väčšmi uvoľnil priestor obsadený doposiaľ štátom a verejným sektorom. Iný typ predstavujú napríklad ľudskoprávne alebo rôzne advokačné organizácie či združenia, ako aj výskumné inštitúcie typu think-tankov, ktoré sú hybnou silou kritického myslenia a efektívnou formou kontroly verejnej moci. Ak si nenájdu finančné zdroje, mohla by sa ich činnosť pritlmiť až zmraziť, čo by malo nepriaznivé celospoločenské následky. Bude treba hľadať nové riešenia.
Po desiate, naše šance budú rásť s našou vzdelanosťou. Dozrieva mladá generácia, ktorej európska identita je samozrejmosťou. Pozitívnym javom je, že za obdobie 1990-2001 sa počet vysokoškolských študentov u nás zdvojnásobil. Naše špičky úspešne súperia s najlepšími na svete v rôznych olympiádach a súťažiach, dosahujú vynikajúce úspechy v umení. Naše dievčatá a chlapci úspešne študujú na najlepších školách sveta. Za týmito úspechmi sú desaťročia práce obetavých učiteľov.
Tieto vynikajúce výnimky však zatiaľ nie sú pravidlom. Iba pomaly sa mení duch našich škôl, ktoré doposiaľ “ vypúšťajú” množstvo nedostatočne pripravených mladých ľudí, nepripravených na výzvy, ktoré prináša nová doba. Pomalá je tiež reforma obsahu, vyučovacích osnov a prístupu k študentom: žiaci sa ešte stále učia najmä encyklopedické vedomosti, namiesto tvorivosti, schopnosti kriticky a samostatne uvažovať a konať.
V podmienkach slobodnej otvorenej spoločnosti prinášajú úspech nápady. Bývalé Česko- Slovensko bolo chronicky známe tým, že tam žilo mnoho ľudí s vynikajúcimi nápadmi, neboli však náležite rozvinuté štrukturálne podmienky na to, aby sa dobré nápady realizovali.
Sen o novom Slovensku je tak aj snom o krajine s množstvom dobrých nápadov, ktoré nájdu uplatnenie. O krajine s atmosférou, ktorá také nové nápady provokuje a víta. O krajine s perspektívou. Tento sen sa môže uskutočniť, ak ho bude snívať dostatočný počet nadšencov schopných zapáliť seba i svoje okolie a odhodlaných presadiť taký postoj k vzdelaniu, aký si osvojili vyspelé krajiny. V takýchto krajinách je vzdelávanie vrcholnou prioritou vlád, investície do vzdelania sa považujú za najlepšie investície, vzdelaní občania sú silou a oporou národa. Takouto krajinou, krajinou úspechu, do ktorej sa budú radi vracať naši mladí ľudia po štúdiu a skusoch vo svete a do ktorej budú radi prichádzať žiť a tvoriť súci ľudia z iných častí sveta, sa môže stať aj Slovensko.
Dámy a páni,
keď teraz prechádzam k záveru, zmocňuje sa ma zvláštny pocit. Myslím na mnohých účastníkov a svedkov našej cesty. Mihajú sa mi pred očami postavy z dejín i tváre ľudí, ktorí už nie sú medzi nami, ktorí už s nami nebudú môcť prežiť onú slávnostnú chvíľu, keď sa 9. mája na Deň Európy rozozvučia tóny európskej hymny, Ódy na radosť, tentoraz na radosť z rozšírenia priestoru slobody. Myslím na našich emigrantov, ktorí opustili svoju vlasť, pretože chceli uniknúť chudobe a hľadať slobodu.
Dnes už tí, ktorí odídu, nemusia byť onou “ suchou ratolesťou” . Myslím na veľké postavy slovenských dejín, ktoré si zúfali nad národným údelom, ako to cítiť vo veršoch Janka Jesenského zo začiatku 20. storočia:
“ Prichádza čas, že bude treba
si z vlastnej rany mäso drať
vlas trhať si a pľuť na seba
zhrýzť jazyk a sa pochovať. ”
Myslím na integrálne osobnosti, ktoré napriek ťažkým okolnostiam nezradili svoje duše a zápasili so zlom. Myslím na statočných mužov a ženy, ktorí so zbraňou v ruke išli do Povstania v roku 1944.
Myslím na ľudí, ktorí vzdorovali komunistickému režimu - na disidentov, členov tajnej cirkvi, ochrancov prírody, nezávislých spoločenských vedcov, umelcov, spisovateľov. A myslím na ďalších „ pozitívnych deviantov“ , ktorí sa usilovali žiť poriadny život uprostred prevažujúceho komunistického útlaku a schizofrénie.
Mám pred očami prvé dni Nežnej revolúcie v novembri 1989. Hoci sa nám podarilo dostať na slovenské námestia tisícky ľudí, víťazstvo ešte nebolo isté. Niektorí z nás nosili vo vrecku zubnú kefku, pre prípad, že by boli zatknutí. Pamätám sa, ako naše hnutie, Verejnosť proti násiliu, doviedlo na tribúnu hlavného námestia v Bratislave Alexandra Dubčeka, aby po dvadsiatich rokoch mlčania prehovoril k verejnosti. Pre mnohých to bol moment katarzie a znovuzrodenej nádeje.
Myslím na skvelého žurnalistu Karola Ježíka, na nenapodobniteľného Jara Filipa. Držali zástavu tvorivosti a slobody a pomohli nám, aby sme ju my teraz preniesli cez európsky prah. A v tejto chvíli si nemôžem nespomenúť na ešte stále čerstvú tragickú obeť Róberta Remiáša.
Myslím na prelomový prejav českého prezidenta Václava Havla na bratislavskej konferencii v roku 2001, ktorý významne ovplyvnil rozhodovanie o rozširovaní Aliancie a pomohol aj trom pobaltským krajinám definitívne sa odpútať od bývalého Sovietskeho zväzu. Vidím pred sebou 96 zdvihnutých rúk amerických senátorov, ktorí hlasovali za členstvo Slovenska v Severoatlantickej aliancii. Myslím na Svätého otca, ktorý k nám prišiel, aby povedal “ Nebojte sa” .
Mám pred očami Slovensko sebavedomé, slobodné, samosprávne. Myslím na krajinu, ktorá by mohla prekročiť svoj tieň: prekonať svoju minulosť, pretaviť sa do podoby moderného európskeho národa s aktívnym občianstvom. Myslím na priestor, ktorý si jeho obyvatelia dokážu nanovo osvojiť, nanovo osídliť.
Naozaj: nebojme sa. Na krízu, ktorú prežívame, sa môžeme pozrieť aj ako na príležitosť pre ďalší rast. Nie je jediná, prídu ďalšie. Majme však v srdci nádej, že ju dokážeme zvládnuť. A nebojme sa uveriť, že sa nám to podarí.
Martin Bútora
Bratislava, 14. január 2004
Veľakrát sme v poslednom čase počuli, že sa tohto roku pred nami otvorila nová kapitola v našich dejinách. Na prahu tohto míľnika sa však Slovensko ocitlo v zvláštnej, paradoxnej situácii: zažíva súčasne úspech i krízu.
Ide o tvrdo vybojovaný, doslova vydretý úspech. Museli sme dobiehať mnoho zameškaného, urýchliť tempo zmien a požadovať obete od verejnosti. Ľudia na Slovensku tento test úspešne zvládli.
Pokiaľ ide o krízu, prejavuje sa predovšetkým krízou dôvery občanov k rozbehnutým reformám a k ich čelným predstaviteľom. Jej súčasťou je aj nadmerné presadzovanie skupinových a straníckych záujmov na úkor celku. Najnovším výrazom tejto krízy je volanie po predčasných voľbách. K jej sprievodným znakom patrí nervozita v spoločnosti, pocity roztrpčenia a zlyhávania.
Aby sme mohli oba tieto javy - krízu i úspech - lepšie reflektovať, potrebujeme, domnievam sa, obzrieť sa aj dozadu. Dovoľte preto ponúknuť perspektívu, ktorá nám to umožní.
Predovšetkým sa pristavme pri tohoročnom historickom míľniku, ku ktorému dospejeme v pätnástom roku slobody a po vyše desaťročí štátnej samostatnosti. Čo v skutočnosti tento zlomový bod znamená?
Slovensko sa stáva politickou súčasťou Západu. Prestávame koketovať s neutralitou, s teóriou „ mostov“ , prestávame byť „ čiernou dierou“ či „ šedou zónou“ . Vstupujeme do európskeho politického a ekonomického priestoru dobrovoľne: nik nám to nenariadil, nik nás doňho násilne nezačlenil, nijaké impérium nás k sebe nepripojilo, za týmto rozhodnutím stála veľká väčšina domácich politických síl a bolo potvrdené vo všeľudovom hlasovaní - čo je nebývalý úkaz v celých našich doterajších dejinách. Stávame sa súčasťou nadnárodného celku, ktorého úloha v globálnom svete pravdepodobne vzrastie. Je to zmena zásadná a záväzná, je to zmena civilizačná.
Slovensko vstupuje do európskeho spoločenstva ako krajina, ktorá sa učí byť slobodná, demokratická a zodpovedná, ktorá v neuveriteľne krátkom čase veľa dosiahla, veľa sa naučila a veľa sa o sebe dozvedela. Ako poznamenal filozof František Novosád, “ otázky, ktoré sa u iných národov kládli po sebe, v slede niekoľkých generácií, sa u nás kladú všetky naraz“ . Mnohé problémy sa museli riešiť naraz, v zhlukoch. Keďže však obdobie skutočnej slobody trvalo zatiaľ prikrátko, sme zároveň krajinou, ktorá ešte stále samú seba dostatočne nepozná, najmä v tom zmysle, že nemala možnosť prejaviť svoje kapacity, svoj potenciál, svoj talent.
Od pádu komunizmu sme ušli hodný kus cesty v prekonaní niekoľkých neblahých dedičstiev minulosti. Museli sme sa vyrovnávať s nevhodnou formou modernizácie za predchádzajúceho režimu a dodnes sme krajinou doposiaľ neukončenej modernizácie.
Boli sme opakovane vystavení pomerom, ktoré likvidovali naše národné elity. Úsilie prežiť za každú cenu sprízemňovalo naše snaženia: výsledkom bolo, ako o tom výstižne písal historik Ľubomír Lipták, že sme reagovali raz politickým oportunizmom, inokedy jánošíkovským radikalizmom.
Viedli sme dlhé spory o tom, kam patríme. Kultúrne sme po stáročia patrili k Západu, geograficky sa nachádzame niekde v strede Európy, politicky i duchovne sme sa občas upierali a utiekali na Východ. Slúžili sme ako historická hranica tej Európy, ktorá bola dedičkou gréckej filozofie, rímskeho práva a židovsko-kresťanského náboženstva. A mentálne sme žili, neraz živorili, na periférii, na okraji: „ centrum“ zvyklo pre nás byť „ niekde inde“ .
Osobitne trpké je dedičstvo nesamosprávnosti na rôznych úrovniach spoločenského života, od malých jednotiek až po štát. Aj preto sme nadobudli ambivalentný vzťah k štátu: na jednej strane máme voči nemu veľké očakávania, na druhej strane si štát veľmi nevážime, nie sme naň hrdí, nebudujeme ho ako náš štát. Podľa nedávneho výskumu Inštitútu pre verejné otázky iba 49% našich občanov má pocit, že môžu byť hrdí na to, čo Slovensko dosiahlo za prvých 10 rokov svojej samostatnosti, kým 43% si myslí skôr opak. Až 49% s nevie vybaviť nijakú konkrétnu udalosť, pri ktorej mali pocit hrdosti na svoju vlasť. Čísla z výskumu ako tento sú neúprosné: keby sme nemali svojich „ zlatých“ a neskôr „ bronzových“ chlapcov s hokejkami, ľudia na Slovensku by našli ešte menej dôvodov na hrdosť.
Z mnohých príčin sa v nás zakorenil sklon k sebapodceňovaniu, k porazenectvu, k menejcennosti. Slovensko má priveľa skúseností so svojimi porážkami a obeťami, menej s víťazstvami a ziskami. Keď sa prejdeme po Bratislave, nachádzame mnohé pamätníky venované našim obetiam. Návštevník pristáva na Letisku M. R. Štefánika, ktorý sa nedožil služby v oslobodenej vlasti. Prichádza do stredu mesta na Námestie Slovenského národného povstania, brutálne potlačeného nacistami. Neďaleko je pamätník obetiam Holokaustu nachádzajúci sa blízko katedrály Sv. Martina, ktorá by mohla veľa rozprávať o prenasledovaní katolíkov komunistickým režimom. A kto sa vydá hore smerom k Hradu, príde na námestie Alexandra Dubčeka, vodcu pokusu o liberalizáciu socializmu, potlačeného sovietskymi tankami v Auguste 1968.
Sme skvelí v pripamätúvaní si našich porážok a strát. Teraz, keď sa slovenská hviezdička objaví na európskej zástave a keď sa namiesto „ de facto“ spojencov stávame skutočnými členmi Aliancie, je však čas myslieť inak: nevnímať seba iba ako neúspešné obete, ale aj ako takých, čo niečo dokážu, čo môžu mať úspech.
Vidím desať tém, nad ktorými sa pri takejto príležitosti hodno zamyslieť.
Po prvé, mali by sme väčšmi oceniť a kultivovať našu schopnosť sebaučenia. Po zložitých peripetiách, ktorými Slovensko prechádzalo v prvých piatich rokoch od rozdelenia ČSFR, keď spisovateľ Milan Šútovec oprávnene konštatoval, že „ Slovenskú republiku treba založiť znova“ , nasledovali roky úsilia o to, aby Slovensko začalo mať v duchu jeho slov z rokoch 1997-98 „ hlavu a pätu“ . Nenahovárajme si, že kvalitatívny skok, ktorý opäť včlenil našu krajinu, takmer odpisovaného „ devianta od stredoeurópskeho modelu tranzície“ , do priestoru višegrádskej štvorky, bol čímsi samozrejmým. Naopak, bol to práve húževnatý zápas o prekonanie rizika neliberálnej demokracie, o presadenie ekonomických reforiem, o zahranično-politické zakotvenie v demokratickej Európe, vďaka ktorému začal novozaložený štát postupne nadobúdať zmysel svojej existencie.
Ešte v roku 1995 sa o Slovensku zahraničná tlač písala dosť nelichotivo. Frankfurter Allgemeine Zeitung konštatovali „ Likvidáciu deľby moci“ , Die Weltwoche pripomínali, že „ Polodiktátorov Európa nepotrebuje“ . A článok v denníku New York Times“ ešte v roku 1997 vyšiel s nadpisom „ Hodiny na Slovensku sú natiahnuté naspäť“ .
Neverili nám, ale my sme dokázali. To značí, že máme celkom slušne rozvinutú schopnosť sebaučenia. Mimochodom, v minulom storočí sme ju už raz prejavili, keď sme v konečnom dôsledku odmietli režim vojnového slovenského štátu v Povstaní. Nemusíme sa báť, máme na to, aby sme zvládli veľké, celonárodné výzvy - či už sa týkajú reforiem alebo nášho vstupu do Európskej únie.
Po druhé, musíme rešpektovať fakt, že tradičná „ slovenská otázka“ dostáva nový, európsky rozmer, stáva sa otázkou európskou.
To neznamená, že odteraz bude za nás naše problémy riešiť Európa; nik sa o nás nezačne nijako špeciálne zvonka starať. To skôr znamená, že čokoľvek urobíme, bude mať svoj dopad aj v širšom spoločenstve, ktorého sa staneme súčasťou. Zaujmeme, ba možno zažiarime svojimi úspechmi, nezaujmeme, ba znechutíme svojou malosťou, provincionálnosťou, hlúposťou. Čokoľvek urobíme, bude a ostane naším dielom, ibaže to bude tvoriť aj tehličku európskeho domu - buď solídnu a trvanlivú, alebo takú, ktorá čoskoro spráchnivie.
Európska politika sa stane domácou agendou, väčšmi ako teraz bude aj politickou arénou. Stále viac budeme nútení uvažovať o Slovensku ako o súčasti väčších celkov a globálneho sveta. To všetko sú zlomové momenty a je iba prirodzené, že pre niektoré prostredia slovenskej spoločnosti znamenajú to, čo sociologička Oľga Gyárfášová pomenovala ako “ nečakaný prievan z otvorenia dverí” .
Keď sa stávame súčasťou európskeho nadnárodného celku, musíme zároveň realisticky vidieť jeho problémy. Pretrvávajúci silný sociálny štát, ktorý si vyžaduje reformy; určitá únava z demokracie; nedostatok veľkých osobností z éry Schumana, de Gaulla či Adenauera; vnútorné spory o povahu Únie; úmorná bruselská byrokracia; neschopnosť dohodnúť sa bezpečnostnej a zahraničnej politike; spory so Spojenými štátmi a ohrozenie atlantickej spolupráce; nové hrozby v podobe medzinárodného terorizmu - to všetko a mnohé ďalšie, menšie i väčšie problémy nám pripomínajú, že nevstupujeme do nijakého raja.
Svojím spôsobom to nie je nič nové, pretože slovo „ kríza“ už tradične patrí k najfrekventovanejším v intelektuálnom diskurze Západu. Nové pre nás je však to, že sa stávame súčasťou tohto priestoru a môžeme ho spoločne tvarovať, ovplyvňovať, meniť.
Po tretie, musíme si postupne ujasniť, čo vlastne chceme týmto tvarovaním dosiahnuť. Akej podobe Európy dávame prednosť, aká viac vyhovuje našim predstavám?
Je dôležité vystupovať v tomto zoskupení sebavedome a zároveň realisticky. Môžeme byť hrdí na to, že sme my svoje kritériá splnili, a zároveň musíme byť kritickí voči skutočnosti, že niektoré veľké krajiny samy neplnia pravidlá dodržiavania Paktu stability a rastu. Musíme si dobre zvážiť, či a nakoľko chceme postupovať v koordinácii s krajinami, v ktorých potrebné štrukturálne reformy zaostávajú.
Musíme si dobre zvážiť nielen to, čo chceme v únii presadzovať, ale aj s kým to chceme presadzovať a prečo sa takto rozhodujeme. Nestačí iba konštatovať, že Slovensko ako malá krajina sa musí správať pragmaticky; treba vedieť, v mene čoho sa takýto pragmatizmus uskutočňuje. Ak sme napríklad presvedčení, že nechceme nijaký byrokratický superštát - a ja verím, že toto je presvedčenie väčšiny - musíme hľadať spojencov podľa tohto kľúča. A ak sa rozhodneme pre niečo, čo naozaj budeme považovať za dôležité, musíme na tom trvať, musíme za to zabojovať.
Jedným z takýchto princípov by mohlo byť úsilie o to, aby Európa a Amerika našli spoločnú reč. Aj od nás bude závisieť, či sa v bezpečnostnej a zahraničnej politike EÚ bude kultivovať strategické myslenie zamerané na hľadanie dohody a spolupráce so Spojenými štátmi. No nejde iba o bezpečnostný rozmer. Spojenectvo s Amerikou je aj partnerstvom s tou časťou amerického dedičstva, ktorú predstavuje duch slobody, podnikavosti, spoliehania sa na vlastné sily, duch občianskeho združovania zdola, duch vzdialený nadmerne rozbujnenému silnému štátu, ako ho poznáme z Európy. Skutky inšpirované týmto duchom priniesli svoje plody aj u nás na Slovensku a možno očakávať, že práve ony by mohli byť jedným z našich príspevkov do európskej pokladnice.
Napokon, aj keď vstupujeme do širšieho celku, nemalo by oslabnúť úsilie o kultiváciu konceptu slovenského národa ako politického národa, v ktorom majú svoje miesto nielen Slováci, ale aj Maďari, Rusíni, Rómovia, Česi a príslušníci ďalších národnostných menšín. Potrebujeme nielen hľadať svoje miesto v Európe, ale aj budovať náš vlastný štát v duchu ústavného vlastenectva.
Po štvrté, tak ako musíme pamätať na európsky rozmer nášho konania smerom navonok, v našich domácich záležitostiach by sme mali väčšmi dbať na záujem celku než na záujem parciálny či skupinový. Pre našu politickú scénu sa totiž stala príznačná rozbujnená partitokracia, miestami priam rozparcelovanie verejného priestoru medzi politické strany, ktoré v dosahovaní svojich cieľov i vo svojej personálnej politike občas uplatňujú klientelistické praktiky. Ani silnejúca kritika médií a roztrpčenie verejnosti neodradzuje niektorých politikov od toho, aby sa uchyľovali ku korupcii a „ obchodom“ , ktoré väčšmi sledujú vzájomnú výhodnosť pre jednotlivé politické strany, ako širší verejný záujem. Áno, politika je aj umením kompromisov; často však nedovidíme na hodnoty, v mene ktorých sa tieto kompromisy robia.
Jeden z najsmutnejších dôsledkov takýchto praktík je presvedčenie širokej verejnosti, že tento atribút politickej kultúry, ktorý prívrženci strán dnešnej vládnej koalície pripisovali ešte pred pár rokmi skôr nositeľom moci spred volieb v roku 1998, je vlastný skoro všetkým politikom. Presvedčenie nebezpečnejšie o to väčšmi, že podnecuje aj radových občanov, aby sami nedbali na princípy etického správania. Úzkoprsé stranícke videnie sa odráža aj v problémoch pri obsadzovaní dôležitých verejných postov. Motivácia pre takéto kroky môže byť rôzna: raz je to presvedčenie, že daný kandidát hladko vyhrá, inokedy stojí v pozadí taktický kalkul: ten „ náš“ to síce zrejme nemôže vyhrať, máme tam však niekoho za nás v talóne, a môžeme z toho urobiť dobrý obchod. Bohužiaľ, nejedni činitelia pôsobiaci v straníckych aparátoch sú presvedčení, že takto je to správne, že to je jediný možný postup a na akúkoľvek kritiku reagujú s popudenou nevôľou. Naproti tomu väčšina ľudí takýto stav odsudzuje a volá po náprave.
Nálady verejnosti sa odzrkadľujú v poklese podpory vládnej koalície. Všimnime si pri tejto príležitosti, čo sa deje v niektorých postkomunistických krajinách. Nemali by sme podceňovať prehry reformistov, príťažlivosť demagogického populizmu, oživovanie extrémistických síl a ďalšie negatívne javy v krajinách ako Rusko, Srbsko a sčasti i Chorvátsko. Je pravda, že politický rámec Európskej únie sťažuje nedemokratické recidívy v členských krajinách. Ak by sme si však mali hypoteticky predstaviť Slovensko v EÚ s vládou obdobného typu, akú sme mali v rokoch 1994-98 (povedzme aj vrátane prezidenta, ktorý by pochádzal z týchto kruhov), boli by sme v utváraní budúcej podoby Európy odsunutí na vedľajšiu koľaj, naše slovo by malo podstatne menšiu váhu. Samozrejme, nejde ani tak o Európu: ide v prvom rade o nás, o naše pomery doma.
Po piate, verím, že domáce pomery sa môžu zlepšiť, ak zotrváme v reformách, ak sa budú uskutočňované reformy priebežne vyhodnocovať a v prípade potreby korigovať a ak sa zlepší komunikácia s verejnosťou.
Akoby sme boli postihnutí zvláštnou slepotou: prehliadame evidentné úspechy a zároveň nevidíme ruku, ktorá volá o pomoc, aj keď si ju zaslúži. Potrebujeme otvoriť oči.
V zásade som presvedčený, že pokračovanie reforiem je schodnou cestou. Momentálne bolestné prežívanie tohto procesu by nám nemalo brániť vidieť, že základné ekonomické reformy už boli na Slovensku vcelku úspešne realizované. Dnes sa nachádzame vo fáze reforiem, ktoré sú omnoho zložitejšie a to odborne, aj politicky. Pri väčšine z nich, ako pripomína ekonóm Eugen Jurzyca, nejde ani tak o reformy ideologické, ale o reformy, „ ktorých cieľ je zavedenie poriadku a ktoré teda mohli byť realizované pravicovou, ale aj ľavicovou vládou. Nejde prevažne o zníženie prerozdeľovania od bohatých k chudobným, ale od špekulujúcich k pracujúcim. “ Až potom nastane fáza, hovorí Jurzyca, v ktorej budeme musieť ako spoločnosť rozhodnúť, akú mieru prerozdelenia medzi bohatými a chudobnými si želáme.
Podarilo sa odštartovať kľúčové a náročné reformy, ktoré majú šancu, aby časom priniesli pozitívny výsledok. Avšak kým v zahraničí sme si napríklad za schválenie daňovej reformy vyslúžili rešpekt, na Slovensku - a to najmä v jeho zaostávajúcich regiónoch - málokto verí, že pred nich nový ekonomický „ tiger“ skutočne položí korisť. Reformátori sa teda musia väčšmi usilovať získavať spojencov aj doma, lepšie komunikovať s občanmi.
Ľudia napríklad vnímajú a oceňujú reformy v oblasti polície. Panuje tiež dosť široká zhoda na tom, že treba pokročiť vo vymožiteľnosti práva, skrátiť a urýchliť súdne a správne konania, znížiť korupciu sudcov a vytvoriť záruky ich funkčnej nezávislosti, skvalitniť tvorbu právnych predpisov na všetkých úrovniach a pod.
Existujú však oblasti, napríklad zdravotníctvo, kde o uskutočňovaných reformách nepanuje širší spoločenský konsenzus a kde sa reformátorom menej darí presvedčiť ľudí o tom, že navrhované opatrenia sú nevyhnuté a že sa robia správne.
Samozrejme, nejde len o komunikáciu. Nezávislí ekonómovia upozorňujú na to, že reformné kroky bude treba dolaďovať, kriticky vyhodnocovať ich efekty, sledovať ich nezamýšľané efekty, a ak sa dopad na niektoré skupiny obyvateľstva ukáže ako neúnosne vysoký, bude treba nájsť spôsob jeho zmiernenia.
Po šieste, pri tom všetkom by sa v čo najväčšej miere malo pamätať na súčasné uplatňovanie princípu solidarity. Dobrá spoločnosť je taká, kde silní a schopní nie sú obmedzovaní vo svojich možnostiach dosahovať úspech pre seba a pre celok a kde slabí cítia solidaritu spoločnosti, kde sa dbá na ľudskú dôstojnosť, kde súcit, empatia a porozumenie nie sú prázdne slová. K utváraniu dôstojnejších podmienok života pre znevýhodnené skupiny obyvateľstva, či už ide o starých ľudí a sociálne slabých občanov, o rómsku populáciu alebo o zdravotne postihnutých, môžu prispievať aj neštátne inštitúcie. Máme sa o čo oprieť, máme pozoruhodné tradície charity, živej lásky a dobročinnosti. Tu je žiadúca spolupráca všetkých cirkví na širšom ekumenickom základe.
Považujem tiež za užitočné, aby politici a ďalšie osobnosti verejného života zrozumiteľným a dôveryhodným spôsobom reformy vysvetľovali verejnosti. Kým teda nemáme dostatočne rozvinutú „ pedagogiku“ nevyhnutnosti reforiem, sú to práve politici a verejné celebrity, na kom leží ťarcha zodpovednosti za to, aby sa ľudia u nás lepšie chápali základné pravidlá moderného sveta.
Ak naopak opozícia reformy kritizuje, mala by, myslím, zreteľnejšie formulovať svoje predstavy nielen o tom, čo chce zmeniť, ale aj ako to chce zmeniť. Nijaká kvalitná ucelená alternatíva, ktorá by s disponibilnými prostriedkami ukázala cestu vpred, však zatiaľ nebola predložená a v tomto zmysle volanie po predčasných voľbách neponúka riešenia, ktoré by mohli priniesť okamžitý a udržateľný nárast zamestnanosti a prosperity.
Dovoľte byť v tejto súvislosti trochu osobný: málokto plnil túto „ osvetovú“ úlohu tak vrchovato ako jedinečná dvojica slovenských humoristov, Lasicu a Satinského. “ Slovákom - písal Satinský - chýba jedna či dve generácie hrdých občanov so západným vzdelaním, znalosťou svetových rečí a trhového hospodárstva, ktorá by im vytrhla klinec z päty. Milovať vlasť v Hnúšti, Snine alebo v Mičinej - to nám nepomôže. Doma sa nenaučíme ani anglicky, ani pracovať, ani točiť peniaze. V najlepšom prípade môže zdolať Kľak, Pipítku, Kykulu, ale to nám z ťapákovštiny nepomôže. Záchrana je v tých, čo pôjdu von, alebo sa vonku narodia a vrátia sa na rodnú postať. Pokiaľ Slovák nepochopí, že štát mu nemôže robiť mecenáša, pretože jednoducho na to nemá, dovtedy sa budeme hádať o ničom. “
Po siedme, dôležitou súčasťou reforiem je pokračujúca decentralizácia. Obce a župy - síce bolestne, ale predsa - zvládajú nové úlohy a riešia to, čo štát doteraz nedokázal. Odštátnením sa zmenili majetkové pomery, dnes už tvoria výdavky samosprávy viac ako 30% výdavkov štátneho rozpočtu. Veľa zamestnancov prešlo od štátu do samosprávy, zariadenia v školstve, zdravotníctve, sociálnych veciach, kultúre získavajú právnu subjektivitu, postupne sa prechádza od kolektívnej zodpovednosti k individuálnej.
Samozrejme, tento proces nepostupuje automaticky. Občan je formálne nositeľom štátnej moci, na druhej strane má ešte stále málo príležitostí hovoriť do správy vecí verejných. Nedávne rozhodnutie o takmer 300 politických nominantoch na prednostov špecializovaných úradov potvrdilo vplyv straníckych politických štruktúr. Nepokladám to za šťastné riešenie: odpolitizovaná štátna správa s obmedzeným počtom politických nominantov by mohla z hľadiska zapojenia občanov do spravovania daného územia dlhodobo priniesť väčší osoh.
Ak sa má ľuďom v čo najväčšej miere prinavrátiť možnosť rozhodovať o svojej prítomnosti a budúcnosti, treba im dať nielen zodpovednosť, ale aj nástroje. To znamená skutočné prenesenie kompetencií, teda aj financií, čo bohužiaľ dodnes ostáva nedoriešenou úlohou.
Pravda, fiškálna decentralizácia si okrem dobrých pravidiel vyžaduje tiež isté morálne postoje, t.j. zodpovedný prístup k „ peniazom niekoho iného“ a vysokú úroveň „ verejnej čestnosti“ . Najhoršie by bolo, ako hovorí Eugen Jurzyca, keby verejnosť prišla k záveru, že všetka zmena znamená vlastne iba decentralizáciu korupcie a šafárenia s peniazmi daňových poplatníkov.
Po ôsme, považujem za dôležité vynakladať viac úsilia na zmiernenie regionálnych rozdielov, ktoré pre občanov časti krajiny vytvárajú bezvýchodiskové bludné kruhy.
Spája sa tu súčasne niekoľko javov. V slabšie rozvinutých častiach Slovenska s históriou marginalizácie a zaostávania pozorujeme tendencie k úpadku regiónu, obavy z obmedzenosti životných šancí, z prepletenosti skorumpovaných štruktúr. „ Kto len môže, odtiaľto uteká“ ; zaznieva žiaľ na primnohých miestach Slovenska.
Prepadanie sa niektorých častí Slovenska do bludného kruhu ekonomického zaostávania a sociálneho úpadku nielenže ohrozuje dôstojnosť ľudí, ale môže aj závažne ohroziť kohéziu celej spoločnosti. Vzniká pocit, že hlavné mesto na regióny nepamätá. V niektorých miestach Slovenska zatrpknutosť voči Bratislave vari nikdy nebola taká veľká ako dnes.
Inteligentné samosprávy, posilnené fiškálnou decentralizáciou, preto hľadajú vlastné cesty na riešenie, združujú svoje sily, prizývajú k spolupráci iných. Prepojenie autonómnej samosprávy a ďalších dôležitých aktérov (podnikateľov, občianskych organizácií, vzdelávacích inštitúcií, cirkví a lokálnych médií) sa v prirodzených regiónoch môže stať zdrojom zlepšenia a výhľadovo aj garanciou trvalejšej udržateľnosti rozvoja miestnej komunity.
Po deviate, Slovensko na prahu integrácie do EÚ a NATO predstavuje výrazne pestrejšiu spoločnosť ako na konci 80. rokov. Životné štýly jednotlivých skupín obyvateľstva sa pluralizujú, čo má základ v heterogénnosti skupinových systémov hodnôt. Popri autoritársko- demokratickom štiepení spoločnosti, ktoré formovalo politický vývoj v 90. rokoch a popri profilácii na osi ľavica-pravica sa nedávno dostal do popredia hodnotový spor medzi liberálnejším a konzervatívnejším videním sveta. Intenzívna rozprava o interrupčnom zákone či o role cirkvi v spoločnosti naznačila, že Slovensko začína vážne diskutovať o civilizačných otázkach. Dialógy takéhoto druhu musia pokračovať aj po našom vstupe do EÚ, pretože sú to naše vnútorné, slovenské dialógy.
Dôležité však nebudú iba ideové a hodnotové spory, ale aj hľadanie konkrétnych ciest na tvorbu dôstojnejších podmienok pre život. Pôjde napríklad aj o to, či sa dokážeme inšpirovať zahraničnými skúsenosťami pri odstraňovaní rôznych „ múrov“ , pri zvyšovaní spoločenskej citlivosti voči špecifickým skupinám obyvateľstva, akými sú napríklad starší ľudia či ľudia so zdravotným postihnutím, ale trebárs aj ženy alebo mimoriadne talentované deti. Bolo smutné počuť od obyvateľov istej obce, že u nich nechcú mať hospic. “ Blízkosť s miestnou školou by mohla mať negatívny psychický vplyv na malých školákov, ” tvrdili v petícii, ktorú spísali proti umiestneniu tohto zariadenia. Na tomto príklade vidno, akým zásadným spôsobom budeme musieť zmeniť svoj postoj k starším a starým ľuďom a k ich miestu v našej starnúcej spoločnosti. Zatiaľ sme na to nepripravení.
Osobitne ťaživé je položenie Rómov, ktorí ťažko nachádzajú vo väčšinovej spoločnosti uplatnenie. Ide o vážny spoločenský problém, podľa sociológa Michala Vašečku možno o „ najväčšiu civilizačnú výzvu“ pre Slovensko. Keďže sociálna exklúzia a marginalizácia Rómov sa prehlbujú, bez ohľadu na eventuálne zlepšovanie ekonomickej situácie na Slovensku sa „ nožnice” medzi majoritou a Rómami budú naďalej otvárať. Nepriaznivé trendy týkajúce sa Rómov však môžu byť zmenené, ak budú podporené osvietenou politikou.
Na zmiernenie existujúcej diskriminácie nielen Rómov, ale aj ďalších znevýhodnených osôb, poslúži prijatie zákona o rovnakom zaobchádzaní, ktorý má vláda zakrátko schváliť. Verím, že táto antidiskriminačná legislatíva sa čoskoro stane súčasťou nášho právneho poriadku.
Západné krajiny majú početné skúsenosti so zapájaním ľudí do účasti na verejnom živote. Majú k dispozícii bohatý repertoár nástrojov na zlepšovanie verejnej služby, vrátane vzdelávania verejných zamestnancov a zavádzania informačnej spoločnosti. Našli spôsoby a prostriedky, ako podstatne skvalitniť vzdelávanie mladých ľudí. To všetko v konečnom dôsledku môže obohatiť aj naše schopnosti riešiť nakopené problémy.
Zlepšovanie kvality života súvisí s celým radom ďalších rôznych tém, ako je napríklad vzťah ku krajine, citlivosť voči životnému prostrediu, morálne oceňovanie a zverejňovanie skutkov filantropie, charity a nezištnej pomoci iným, kultivácia historického dedičstva, vyrovnávanie sa s minulosťou. Vzťah k okoliu by mal byť súčasťou nášho hodnotového systému: to platí tak pre ochranu prírody, ako aj pre ochranu kultúrnych pamiatok, tradícií a životného prostredia vôbec.
V mnohých týchto oblastiach sa popri štátnych inštitúciách osvedčili zručnosti, skúsenosti a elán občianskych organizácií. Tie dnes neprežívajú ľahké obdobie, hľadajú spôsoby svojej trvalejšej udržateľnosti. Časť z nich sa môže úspešne uplatniť ako partner štátu v oblasti poskytovania služieb, kde iba treba, aby sa pre ne väčšmi uvoľnil priestor obsadený doposiaľ štátom a verejným sektorom. Iný typ predstavujú napríklad ľudskoprávne alebo rôzne advokačné organizácie či združenia, ako aj výskumné inštitúcie typu think-tankov, ktoré sú hybnou silou kritického myslenia a efektívnou formou kontroly verejnej moci. Ak si nenájdu finančné zdroje, mohla by sa ich činnosť pritlmiť až zmraziť, čo by malo nepriaznivé celospoločenské následky. Bude treba hľadať nové riešenia.
Po desiate, naše šance budú rásť s našou vzdelanosťou. Dozrieva mladá generácia, ktorej európska identita je samozrejmosťou. Pozitívnym javom je, že za obdobie 1990-2001 sa počet vysokoškolských študentov u nás zdvojnásobil. Naše špičky úspešne súperia s najlepšími na svete v rôznych olympiádach a súťažiach, dosahujú vynikajúce úspechy v umení. Naše dievčatá a chlapci úspešne študujú na najlepších školách sveta. Za týmito úspechmi sú desaťročia práce obetavých učiteľov.
Tieto vynikajúce výnimky však zatiaľ nie sú pravidlom. Iba pomaly sa mení duch našich škôl, ktoré doposiaľ “ vypúšťajú” množstvo nedostatočne pripravených mladých ľudí, nepripravených na výzvy, ktoré prináša nová doba. Pomalá je tiež reforma obsahu, vyučovacích osnov a prístupu k študentom: žiaci sa ešte stále učia najmä encyklopedické vedomosti, namiesto tvorivosti, schopnosti kriticky a samostatne uvažovať a konať.
V podmienkach slobodnej otvorenej spoločnosti prinášajú úspech nápady. Bývalé Česko- Slovensko bolo chronicky známe tým, že tam žilo mnoho ľudí s vynikajúcimi nápadmi, neboli však náležite rozvinuté štrukturálne podmienky na to, aby sa dobré nápady realizovali.
Sen o novom Slovensku je tak aj snom o krajine s množstvom dobrých nápadov, ktoré nájdu uplatnenie. O krajine s atmosférou, ktorá také nové nápady provokuje a víta. O krajine s perspektívou. Tento sen sa môže uskutočniť, ak ho bude snívať dostatočný počet nadšencov schopných zapáliť seba i svoje okolie a odhodlaných presadiť taký postoj k vzdelaniu, aký si osvojili vyspelé krajiny. V takýchto krajinách je vzdelávanie vrcholnou prioritou vlád, investície do vzdelania sa považujú za najlepšie investície, vzdelaní občania sú silou a oporou národa. Takouto krajinou, krajinou úspechu, do ktorej sa budú radi vracať naši mladí ľudia po štúdiu a skusoch vo svete a do ktorej budú radi prichádzať žiť a tvoriť súci ľudia z iných častí sveta, sa môže stať aj Slovensko.
Dámy a páni,
keď teraz prechádzam k záveru, zmocňuje sa ma zvláštny pocit. Myslím na mnohých účastníkov a svedkov našej cesty. Mihajú sa mi pred očami postavy z dejín i tváre ľudí, ktorí už nie sú medzi nami, ktorí už s nami nebudú môcť prežiť onú slávnostnú chvíľu, keď sa 9. mája na Deň Európy rozozvučia tóny európskej hymny, Ódy na radosť, tentoraz na radosť z rozšírenia priestoru slobody. Myslím na našich emigrantov, ktorí opustili svoju vlasť, pretože chceli uniknúť chudobe a hľadať slobodu.
Dnes už tí, ktorí odídu, nemusia byť onou “ suchou ratolesťou” . Myslím na veľké postavy slovenských dejín, ktoré si zúfali nad národným údelom, ako to cítiť vo veršoch Janka Jesenského zo začiatku 20. storočia:
“ Prichádza čas, že bude treba
si z vlastnej rany mäso drať
vlas trhať si a pľuť na seba
zhrýzť jazyk a sa pochovať. ”
Myslím na integrálne osobnosti, ktoré napriek ťažkým okolnostiam nezradili svoje duše a zápasili so zlom. Myslím na statočných mužov a ženy, ktorí so zbraňou v ruke išli do Povstania v roku 1944.
Myslím na ľudí, ktorí vzdorovali komunistickému režimu - na disidentov, členov tajnej cirkvi, ochrancov prírody, nezávislých spoločenských vedcov, umelcov, spisovateľov. A myslím na ďalších „ pozitívnych deviantov“ , ktorí sa usilovali žiť poriadny život uprostred prevažujúceho komunistického útlaku a schizofrénie.
Mám pred očami prvé dni Nežnej revolúcie v novembri 1989. Hoci sa nám podarilo dostať na slovenské námestia tisícky ľudí, víťazstvo ešte nebolo isté. Niektorí z nás nosili vo vrecku zubnú kefku, pre prípad, že by boli zatknutí. Pamätám sa, ako naše hnutie, Verejnosť proti násiliu, doviedlo na tribúnu hlavného námestia v Bratislave Alexandra Dubčeka, aby po dvadsiatich rokoch mlčania prehovoril k verejnosti. Pre mnohých to bol moment katarzie a znovuzrodenej nádeje.
Myslím na skvelého žurnalistu Karola Ježíka, na nenapodobniteľného Jara Filipa. Držali zástavu tvorivosti a slobody a pomohli nám, aby sme ju my teraz preniesli cez európsky prah. A v tejto chvíli si nemôžem nespomenúť na ešte stále čerstvú tragickú obeť Róberta Remiáša.
Myslím na prelomový prejav českého prezidenta Václava Havla na bratislavskej konferencii v roku 2001, ktorý významne ovplyvnil rozhodovanie o rozširovaní Aliancie a pomohol aj trom pobaltským krajinám definitívne sa odpútať od bývalého Sovietskeho zväzu. Vidím pred sebou 96 zdvihnutých rúk amerických senátorov, ktorí hlasovali za členstvo Slovenska v Severoatlantickej aliancii. Myslím na Svätého otca, ktorý k nám prišiel, aby povedal “ Nebojte sa” .
Mám pred očami Slovensko sebavedomé, slobodné, samosprávne. Myslím na krajinu, ktorá by mohla prekročiť svoj tieň: prekonať svoju minulosť, pretaviť sa do podoby moderného európskeho národa s aktívnym občianstvom. Myslím na priestor, ktorý si jeho obyvatelia dokážu nanovo osvojiť, nanovo osídliť.
Naozaj: nebojme sa. Na krízu, ktorú prežívame, sa môžeme pozrieť aj ako na príležitosť pre ďalší rast. Nie je jediná, prídu ďalšie. Majme však v srdci nádej, že ju dokážeme zvládnuť. A nebojme sa uveriť, že sa nám to podarí.
Martin Bútora
Bratislava, 14. január 2004
0
www.ZIVOTPO.sk
